Anotace: Člověk, svoboda a rovnost v moderní době

Přidal: | publikováno: 20. 02. 2015

Zveřejňujeme slibovanou anotaci k nadcházejícímu 39. diskusnímu večeru na téma Člověk, svoboda a rovnost v moderní době. Diskusní večer proběhne v úterý 10. března a pozvání přednášet přijal slovenský teolog a filozof Mgr. Ing. Štefan Šrobár, CSc.

Človek, sloboda a rovnosť v modernej dobe

Keď sa hovorí o slobode, od počiatku novoveku sa tým mieni substanciálne chápaná individuálna sloboda utvárajúca myslenie a dôstojnosť každého človeka ako vrodený rodový znak, ktorý existoval skôr než akákoľvek štátna forma a teda aj akékoľvek politické spoločenstvo. Nikto zo slobodných ľudí nie je sám. Tento plodný paradox, totiž, že skutočnú slobodu nemožno získať bez „neslobody“, ovláda paradigmu slobody novoveku. Týmto spôsobom sloboda ako sociálne zamerané, vzájomne závislé správanie získava aj morálny charakter. Kto prekračuje morálne hranice slobody, môže v konečnom dôsledku stratiť slobodu. Moderná spoločnosť sa nespolieha vo všetkom len na morálku, ale skôr na motiváciu odmenou, alebo na určitý formalizovaný poriadok právnych vzťahov. Kto žiada slobodu musí akceptovať jej nosnú kultúru, ktorá ju umožňuje. Všeobecné inštitúcie spoločnosti sú potrebnými nástrojmi individuálneho životného konceptu. Moderný individualizmus žije zo sociálnych inštitúcií, ktorým zároveň dáva zreteľnú podobu, nech už je to právo, zmluva, dôvera, morálka, demokracia, trhové hospodárstvo, alebo veda. Bez inštitúcií zakotvených v našom svete niet slobody.

Druhým základným princípom moderny je rovnosť ľudí. Kto chce o sloboderovnosti premýšľať koncepčne v harmónii, nesmie pojem rovnosť nikdy chápať ako rovnosť výsledkov. Výsledná rovnosť je spojená so solidaritou v rámci spoločenstva. Inak je to v prípade princípu rovnoti. Rovnosť znamená, že každý má platiť rovnako, nie, že všetci majú dostať rovnako. Praktická politika môže, aby podporila súdržnosť, spoločenské nerovnosti v obhájiteľnom rozsahu nivelizovať, ale samotná koncepcia takú požiadavku neobsahuje a preto ide skôr o výnimku. Jedným z najdôležitejších výsledkov idey rovnosti je demokracia, na ktorej moci sa rovnako podieľajú všetci občania. Rovnosť nie je stupňujúci sa proces, ktorý nám sľubuje stále podobnejšie životné podmienky. O rovnosti možno uvažovať len v súvislosti s vrodenou dôstojnosťou a slobodou človeka, na pozadí jeho moderného postavenia ako subjektu súkromného práva a občana v štátoprávnom zmysle. Úvahy o rovnosti vyžadujú, aby slobode bola daná prednosť, lebo z nej pramení odmietanie všetkých privilégií daných pôvodom, pohlavím, stavom alebo kastou.

Kresťanské sociálne učenie na rozdiel od marxistov obhajuje právo na súkromné vlastníctvo aj výrobných prostriedkov. Obrana práv na súkromné vlastníctvo sa nikdy nemienila ako obrana jestvujúceho rozdelenia vlastníctva a spoločenských pomerov. Vlastníctvo nikdy neplatilo za najvyššie, a vôbec nie za absolútne právo. Všade tam, kde sa užívanie vlastníctva jedinca dotýka iných, a najmä tam, kde si vyžaduje spoluprácu iných, nemôže byť vlastnícke právo jedinca právom absolútnej vlády. Vlastníctvo je sociálnou inštitúciou, ktorá nie je pevne stanovená, ale ktorá vždy nadobúda svoju formu až prostredníctvom určitého právneho poriadku a ktorá je prístupná veľmi odlišným stvárneniam. Sformovať vlastníctvo podľa dobových požiadaviek spoločného dobra a spravodlivosti je úlohou politiky vlastníctva. Pôvodné oprávnené nadobudnutie majetku sa uskutočňuje podľa kresťanského sociálneho učenia osvojením si voľného dobra prírody, ktoré nemá majiteľa, ako aj pretváraním takéhoto dobra, teda tvorbou kultúrnych hodnôt. Bolo by nesprávne odvodiť z princípu všeobecného určenia dobier Zeme uprednostňovanie všeobecného spoločného vlastníctva. Kresťanská chvála spoločného vlastníctva zostáva úplne na úrovni individuálnej etiky. Súkromné vlastníctvo má individuálnusociálnu funkciu. Spoločné vlastníctvo je nevyhnutným prvkom poriadku vlastníctva a má značný význam. Nepopierateľné je aj právo štátu vyvlastniť súkromný majetok pre potreby spoločného dobra.

Nerovnomerné a nespravodlivé rozdelenie bohatstva je jedným z veľkých paradoxov modernej doby. Preto musia vlády zmeniť zákony, aby chudobní mohli slobodne využívať trh, obdržať úver pre svoj nový malý podnik a založiť taký podnik legálne, lacno a rýchlo. Medzinárodné inštitúcie musia začať podporovať malé podnikanie. K tomu, aby sa chudobní ľudia zbavili svojej chudoby je potrebá ekonomická tvorivosť. Aby bol ekonomický systém tvorivý, dynamicky postavený na širokej politickej základni, politický systém a morálne-kultúrny systém musí podporovať základné ľudské právo každého občana na ekonomickú iniciatívu a podnikanie. Čím aktívnejší sa chudobní stanú ako tvorcovia bohatstva, tým viac sa rozšíri trh. Zásluhou novej ekonomickej reality úspech všetkých zvýši úspech každého človeka. V súčasnej dobe existuje ešte iná forma vlastníctva: je to vlastníctvo vedomostí, techniky a schopností. Len systém, ktorý umožní chudobným zlepšovať svoje podmienky a vidieť ich deti ako prosperujú si získa ich dôveru a umožní im praktizovať ich politické a morálne práva. Ľavicový reformizmus ekonomiky sa usiluje o inováciu a súčasne chce chrániť tých slabších a berie ohľad na sociálny dopad vyplývajúci z jeho akcie; pravicový reformizmus ekonomiky chce dosiahnuť silný rast stimulov pre investície tam, kde je to výhodné, chce odstrániť akékoľvek prekážky na svojej ceste a nezaujíma sa o následky takého postupu.

Štefan Šrobár

TOPlist