Anotace: Etický čin – objav a tvorba

Přidal: | publikováno: 27. 03. 2014

Zveřejňujeme slíbenou anotaci k blížícímu se 33. diskusnímu večeru na téma Etický čin – objev a tvorba, kde bude naším hostem slovenský teolog a filozof Štefan Šrobár, který pro nás připravil následující ukázku.

Prvé morálne filozofické problémy vytyčujú v starom Grécku otázky: 1. Ako viesť vlastný život a ako utvárať charakter ?  2. Ktorý z cieľov považovaných človekom za dobrý, je skutočne dobrý alebo je najvyšším dobrom ? Hlavný prínos gréckych filozofov  ( od predsokratikov po Aristotela ) spočíva v definovaní reflexívne racionálnych postojov, ktoré môžu pomáhať posudzovať ľudské konanie. Reflexie viedli k hľadaniu princípov, ktoré by sa vzťahovali na porozumenie prirodzenosti človeka a toho, čo je pre neho dobré, a to nedeliteľne dobré pre jedinca a pre spoločenstvo. Odpoveďami na uvedené otázky a ich postupnými explikáciami začínajú dejiny etiky. Doteraz sa rozvetvili do mnohých špeciálnych otázok, pričom oné pôvodné, priame otázky sú v nich stále implicitne prítomné. Základné otázky nie sú kladené samoúčelne. Na základe odpovedí sa postupne formovali odlišné teórie. Etické teórie spravidla zdôrazňujú nejaký aspekt morálky ( v živote človeka ), z ktorého sa pokúšajú pomocou argumentov vytvoriť morálny princíp. Z tohto pohľadu môžeme tradičné etické teórie rozdeliť do dvoch skupín :

  1. Teórie orientované na konanie – stojí za nimi otázka „Ako mám konať ?“
  2. Teórie zamerané na utváranie charakteru – v pozadí je otázka „Akým človekom sa mám stať ?“

Etikou nazývame súbor takých kategorických imperatívov, ktorými by sme sa mali riadiť, bez ohľadu na situáciu, v ktorej sa nachádzame, a na záujmy, ktoré máme. Etiku môžeme rozčleniť do troch vrstiev. Aplikovanou etikou sa nazýva riešenie konkrétnych problémov, to znamená konkrétna aplikácia etických princípov v konkrétnej situácii         ( etické princípy sa môžu dostať do rôznych konfliktov ). Aby sme mohli uvažovať o tom, ako normy aplikovať v danej situácii, musíme vedieť o aké normy ide. Týmto problémom sa zaoberá druhá vrstva etiky, ktorá sa nazýva normatívna etika. Vzhľadom k tomu sa musíme pýtať odkiaľ vlastne morálne normy pochádzajú, prečo sú záväzné, alebo o čo vlastne ide, keď hovoríme, že niečo nejako má byť. Touto problematikou sa zaoberá tretia vrstva etiky, ktorá sa nazýva metaetika. Odkiaľ teda naše normy pochádzajú ? „Racionalistické“ odpovede filozofov môžeme rozdeliť do troch kategórií.

Prvý druh odpovede vychádza z pojmu cnosti. Iný druh odpovede sa opiera o pojem povinnosti. Zdrojom týchto povinností býva často ten, či onen boh ( božstvo ), alebo môžu vychádzať z nejakých všeobecných princípov, ktoré prijímame. Tretím okruhom odpovedí sú tie, ktoré sa označujú ako konzekvencionalistické – správnosť, či nesprávnosť nejakého konania je vecou prijateľnosti jeho dôsledkov. Variantom na tretí motív je aj teória spoločenskej zmluvy. Vedľa „racionalistickej“ etiky jestvujú aj prístupy založené na fenoméne skúsenosti s druhým“ človekom ( E. Lévinas ). Takto chápaná etika vyviera bezprostredne zo skúsenosti konfrontácie s iným človekom. Úplný morálny relativizmus je neudržateľný, ale určitú relativitu morálnych noriem je nutné pripustiť. Je založená na tom, čo sa rozumie slovom eticky v príslušnom spoločenstve.

Otázka o mravnosti ( grécke éthos, latinské mos ) je vlastne otázkou o tom, čím sa riadi naše viac – menej vedomé rozhodovanie a konanie. Celú oblasť tejto viac – menej dobrovoľnej sebaregulácie konania, ktorou sa praktická filozofia ( etika ) musí zaoberať, budeme nazývať mravnou. V nej potom rozlíšime tri roviny, kde sa riadime buď „spoločným mravom“, „individuálnou morálkou“, alebo konečne hľadaním lepšieho a najlepšieho, ktoré budeme nazývať „etikou“ v užšom slova zmysle. „Spoločný mrav“ je súhrn naučených kultúrnych vzorcov konania a správania, ku ktorému spoločnosť všetkých svojich členov viac alebo menej razantne vedie. Na faktické medze spoločného mravu narazili ľudia, ktorí sa zo svojho spoločenstva nejako emancipovali a stali sa zodpovednými jedincami, individuálne konajúcimi osobami. Tam, kde je ľudské konanie skutočne slobodné, nehľadá len to, čo je dovolené, ale to, čo je lepšie, prípadne najlepšie. Redukovanie celého mravného myslenia na morálku pravidiel by znamenalo vzdať sa tvorenia. Venovať sa etike má zmysel len vtedy, keď sa zhodneme, že jestvuje správne konanie a nesprávne ( zlé ) konanie, pravdalož, dobrozlo. Preto by mala každá etika pokračovať z deskripcie, popisu problému, do etiky normatívnej, ktorá sa snaží o identifikáciu hodnôt.

Keď hovoríme o etike, predpokladáme, že :

  1. človek môže slobodne, vedome, zámerne, intencionálne konať, a je teda zodpovedný za svoje konanie ( aj keď je na biologickej úrovni čiastočne determinované )
  2. morálne normy a formulované povinnosti sú a musia byť racionálne zdôvodniteľné
  3. morálne normy a konanie sú ospravedlniteľné. Ospravedlniteľné znamená, že človek svoje konanie samostatne reflektuje, zvažuje a rozhoduje o ňom ( nie je odkázaný len na svedomie, či náboženské a svetské autority ).

Etika môže ako filozofická disciplína vzniknúť vtedy, keď jednotlivec nerobí svoje rozhodnutia len na základe istých vopred daných hodnôt, ale až vtedy, keď vystúpi otázka o platnostizdôvodniteľnosti hodnôt a morálnych noriem. Musíme rozlišovať : etiku, ako systematickú reflexiu, a morálku, ako systém noriem, ktoré sa vzťahujú na správanie a konanie ľudí.

Situačná etika je prístup ( metóda ), ktorý sa pohybuje medzi legalizmom a bez-zásadovosťou antinomizmu. Situačná etika nedá návod čo konkrétne máme robiť, ale len popíše, ako máme konať. Jedinou vedúcou normou je pritom láska. Treba zdôrazniť, že situačná etika chce plne a s celou vážnosťou využívať mravné zásady. Považuje ich však za maxima, nie za zákony, či predpisy. Zásady, maxima, alebo všeobecné pravidlá, sú vodítka, nie smernice. Situačná etika nás vyzýva, aby sme zákonu vyhradili podriadené postavenie tak, aby vo chvíli, kedy „príde na vec“, vystupovali len láska a rozum. Medzi situačným prístupom a etikou zásad nie sú skutočné rozpory, pokiaľ nedôjde k  povýšeniu zásad na zákony. Každý človek sa musí rozhodnúť sám za seba, podľa vlastného zváženia okolnostínásledkov konania. Nikto sa nemôže rozhodnúť za neho, ani spochybňovať jeho voľbu.

Henri Bergson rozlíšil dva druhy mravnosti : mravnosť uzavretúmravnosť otvorenú. Posledným cieľom uzavretej mravnosti je slúžiť spoločenskému organizmu, aby sa nerozpadol vplyvom egoizmu jednotlivcov a následkom tlaku vonkajších nepriateľských síl. Uzavretá mravnosť má defenzívny charakter. Inak je to s mravnosťou otvorenou. Tá objavuje nové hodnoty, tvorí čosi, čo ešte nebolo, neraz musí ignorovať tradičné zákony, väčšmi než rozumom sa riadi intuíciou, ktorá vidí to, čo sa vymyká schémam rozumu. Priznáva právo každého činu na to, aby sa sám odôvodnil svojou kvalitou, bez odvolávania sa na rozum a vonkajšie pravidlá. Obe mravnosti sa ovplyvňujú : intuícia tlačí rozum, aby sa otvoril, rozum tlačí intuíciu k rešpektovaniu ustáleného spoločenského poriadku. Človek potrebuje obe mravnosti. Ide o to, aby ich navzájom zosúladil do múdrej harmónie.

Štefan Šrobár

Pozvánka na blížící se diskusní večer: ZDE.

TOPlist